Rovnostárski piráti

Piráti boli, a možno ešte aj sú, najúspešnejšími
predstaviteľmi organizovaného zločinu. Prečo? Zriadenie panujúce na ich lodiach
nebolo autoritatívne, ale do vedenia zapájalo každého člena posádky.

Nižšie si prečítajte článok
Jamesa Surowieckeho, ktorý komentoval novú publikáciu (autorom knihy
je Colin Woodhard, ďalšie zaujímavé informácie o knihe sú dostupné na
stránke Republika pirátov)
a štúdiu (od ekonóma Petra
Leesona) venované práve pirátskym lodiam.

Pirátsky zákonník

Keď Bob Dylan spieval „Na to, aby si žil mimo zákona, musíš
byť poctivý“ pravdepodobne nemal na mysli pirátskych kapitánov zo 17-teho storočia.
Vyzerá to však tak, že jeho pieseň platí aj na nich. Zatiaľ čo piráti boli krutí a násilnícki zločinci, pirátske
lode boli sotva plávajúcimi tyraniami, ako si obyčajne predstavujeme. Ako
ukazuje článok Petra Leesona, ekonóma na George Mason Universtity
a Republika pirátov, nová kniha Colina Woodarda, pravidlá na pirátskych
lodiach obmedzovali moc ich kapitánov a zaručovali členom posádky právo
spolurozhodovať v otázkach týkajúcich sa záležitostí na lodi.
Prekvapujúcim je tiež fakt, že aj s touto netradičnou štruktúrou moci boli
podľa Leesona pirátske lode „najsofistikovanejšou a najúspešnejšou zločineckou
organizáciou v histórii“.

Leeson je uchvátený pirátmi pretože prosperovali mimo štátu
a teda mimo zákona. Nemohli sa spoliehať na vyššie autority, ktoré by zaistili
to, že ľudia budú plniť dané sľuby, alebo budú dodržiavať pravidlá. Na rozdiel od
mafie, piráti neboli viazaný etnickými alebo rodinnými putami, posádky boli
pozoruhodne rozličné prinajmenšom ako vo filme „Piráti Karibiku“. Piráti neboli
držaní pokope ani násilím, a aj keď niektorí členovia boli odvedenci, mnohí sa
hlásili dobrovoľne. Ešte prekvapujúcejšie bolo to, že pirátske lode boli
riadené jednoduchým usporiadaním, ktoré viac menej vymedzovalo práva a
povinnosti členov posádky, existovali pravidlá pre riešenie sporov, a motivačné
a poistné platby, ktoré zaisťovali odvahu posádky pri bojoch (pravidlá na lodi,
na ktorej sa plavil pirát John Exquemelin, napríklad zaručovali 600 kusov eightov
(druh mincí) mužovi, ktorý by prišiel o svoju pravú ruku). Pirátsky zákonník
spomínaný v Pirátoch z Karibiku preto nebol v tomto význame
mýtom, hoci každá loď mala svoj vlastný zákonník.

Pravidlá samé o sebe však nestačili. Piráti takisto museli
obmedziť riziko toho, aby kapitán lode neuprednostnil vlastné záujmy pred
záujmami celej posádky. Väčšina ekonómov by
dnes tento problém nazvala „sebazvýhodňovanie“ (self-dealing), Leeson
použiva výraz „kapitánske lúpenie“ (captain
predation). Niektorí piráti sa stali korzármi až po úteku z vojenských alebo
obchodných lodí, na ktorých bol kapitán zásadne diktátorom –„Jeho autorita je
nad všetkými, ktorých ovláda“ – ako hovorí jeden dobový záznam. Kapitáni
kráľovského námorníctva ako aj obchodných lodí si vždy zaistili dostatok
stravy, zatiaľ čo ich posádka hladovala,
z rozmaru bili členov posádky a námietky chápali ako prejav vzbury. Preto boli
piráti dôverne oboznámení s rizikami autokracie.

Ako tvrdí Leeson, v dôsledku uvedených skutočností si
pirátske lode vytvorili modely, ktoré v mnohých smeroch predurčili modely
prijaté neskoršími západnými demokraciami. Po prvé, piráti si osvojili systém
rozdelenej a obmedzenej moci. Kapitáni mali neobmedzenú nadvládu len počas
bojov - diskusie a nesúhlas by boli pravdepodobne neefektívne
a nebezpečné. Mimo boja, loďmajster, nie kapitán, bol zodpovedný za
prídely jedla, disciplínu, a rozdelenie lupu. Na väčšine lodí bolo rozdelenie
koristi zaznamenané písomne a delené zhruba rovným dielom, kapitáni často
dostávali len dvojnásobok toho, čo bežní členovia posádky. (Woodward píše že
korzárski kapitáni obyčajne dostávali až štrnásťnásobok toho čo členovia
posádky.) Najsilnejšou kontrolou nad kapitánmi a loďmajstrami bolo to, že svoje
pozície nezískavali prirodzeným právom, krvou, alebo v boji, namiesto toho boli
volení posádkou, ktorá ich takisto mohla aj funkcie zbaviť. Pokiaľ vyvstali
otázky ohľadom pravidiel na lodi, výklad nemal na starosti kapitán, ale porota
zložená z posádky.

Leesonova analýza pirátskeho vládnutia sa zameriava hlavne
na spôsob, akým spôsobom tento systém potlačil sebazvýhodňovanie. Pirátsky systém bol ale založený aj na
dôležitom zistení: lídri dobrí v boji alebo v inej krízovej situácii nemusia
byť vždy dobrými manažérmi, a koncentrácia moci do jedných rúk často vedie k
zlým rozhodnutiam. Zaujímavé je, že aj keď mnohé právnické firmy a spoločnosti
z Wall Street si toto rozdelenie moci zobrali k srdcu – manažéri a
konatelia sú volení, a moc v týchto organizáciách je vo všeobecnosti rozložená
medzi viacerých ľudí - väčšina spoločností od polovice devätnásteho storočia sa
správalo ako kráľovské námorníctvo, s generálnymi manžérmi (C.E.O.), ktorí
majú takmer neobmedzenú moc a zamestnancami, ktorí nemajú žiadne slovo pri
rozhodovaní o vedení organizácie, alebo jej fungovaní. Hlavní manažéri však
nikdy neboli kráľmi, boli vybraní radou riaditeľov spoločnosti a mohli byť
hocikedy vyhodení, ale v praxi často fungovali skôr ako monarchovia než demokratickí
vládcovia.

Tento model vedenia firmy generálnym manažérom je čoraz viac
rozporovaný, s veľkým dôrazom, aspoň rečníckym, na potrebu preniesť na
manažéra väčšiu zodpovednosť za svojich zamestnancov, prípadne na spôsob
určovania autority vo firme (aj keď v tomto prípade nikto nehovorí
o možnosti obyčajných zamestnancov zvoliť šéfa firmy). Napriek tomu
neustále pretrvávajú obavy medzi top manažérmi a teoretikmi manažmentu
z odklonu od tradičného hierarchického modelu riadenia firmy,
prípadne zavádzania nových obmedzení na ich činnosť. Obávajú sa, že tieto kroky
by v konečnom dôsledku viedli k rastu chaosu a neefektivity. Z tohto
pohľadu predstavuje pirátske vedenie, akokoľvek nezvyklo to môže znieť,
fascinujúci príklad, ako môže obmedzenie moci viesť k úspešnému
podnikaniu, a ako je možné získať oddanejších pracovníkov vďaka ich
zapojeniu do rozhodovania, čo v nich vyvoláva pocit spravodlivého
zaobchádzania. Môžete si povedať, že je mnohokrát zložitejšie viesť
multimiliardový podnik ako naháňať škunerovú brigu, a že je
nepravdepodobné, že akákoľvek americká spoločnosť zapáli bradu svojho hlavného
manažéra v záujme zastrašenia konkurencie, tak ako to urobil Blackbeard.
Ale môže to byť len otázkou času, kým niekto nevydá knihu s názvom „Hodiny
manažmentu Kapitána Kidda“. Ja by som si to prečítal.

James Surowiecki

preložil Ján Lauko
spolupracovník INESS

Pôvodný
text nájdete tu.