Glasgow sa do histórie nezapíše

Klimatický samit v Glasgowe sa do histórie nezapíše ako významný. Namiesto dohody o postupnom vypnutí uhlia sa prijala len „výzva“ na postupné vypnutie. Samit súčasne vygeneroval dva väčšie záväzky, respektíve deklarácie, ktoré sú kritizované za vágnosť a slabú vymáhateľnosť. K záväzku redukcie metánu sa nepripojili jeho najväčší producenti Čína, India a Rusko. Zastaviť odlesňovanie sa už pokúšali vlády deklaráciou v New Yorku z roku 2014 – neúspešne. Tentoraz sa pripojila aj Brazília, čo je iste pozitívna správa, ale nie je celkom jasné, ako sa záväzok bude financovať a vymáhať. Navyše dohoda nezakázala pestovanie biomasy s cieľom jej spaľovania na energetické účely.

To, že k veľkým záväzkom nedôjde, však bolo jasné už pred začiatkom, keď prezidenti Číny a Ruska oznámili neúčasť.

Pocitovo významnejší záväzok tak nevznikol v Británii, ale v jej bývalej kolónii na opačnej strane sveta. India, tretí najväčší emitent CO₂ na svete, sa prihlásila k záväzku „net zero“. Hoci nevieme, či sa záväzok vzťahuje len na emisie CO₂ alebo na všetky skleníkové plyny, stále je to významná správa. Tá časť verejnosti a vedcov, ktorá sa hlási k myšlienke „net zero 2050 alebo katastrofa“, však musí byť sklamaná: India Čínu nepredbehla a záväzok datuje na rok 2070.

Nie je to prekvapením. India je rozvojová krajina, spiaci tiger, ktorý má z pohľadu Európy nekonečné ľudské zdroje, ale emisie na hlavu skoro päťkrát nižšie ako Nemecko. Indická vláda chce najprv zvýšiť životnú úroveň obyvateľstva a bohatstvo krajiny, aby si transformáciu na nízkouhlíkovú krajinu mohla dovoliť. Emisie na subkontinente tak majú kulminovať až v roku 2040.

To, pochopiteľne, otvára otázku, akú hodnotu má európske úsilie zrýchleného znižovania emisií, keďže Únia má aktuálne na svedomí desať percent svetových emisií. Dve nasledujúce anekdoty túto situáciu pomerne pikantne vystihujú.

Okrem dohody o odlesňovaní a metáne sa ďalšie krajiny na samite zaviazali, že prestanú investovať do uhoľných elektrární. A práve počas samitu musel britský operátor prenosovej siete zaplatiť uhoľnej elektrárni Drax 4 000 libier za jednu MWh, teda stokrát viac ako obyčajne, aby do siete dodala potrebnú elektrinu na udržanie napätia. V Británii, ktorá sa vždy chválila, že porazila uhlie vetrom a zemným plynom. Lenže vietor zlyhal, a tak starnúca uhoľná elektráreň, ktorá mala byť čoskoro zavretá, bude pravdepodobne Britom zabezpečovať stabilné napätie o niekoľko rokov dlhšie.

O druhú pikantériu sa postaralo Nemecko. Krajina, ktorá je často označovaná za lídra v energetickej transformácii, podľa aktuálnej správy Environmentálnej agentúry nesplnila svoje emisné ciele v roku 2020. Ocitla sa v skupinke šiestich krajín, ktoré si budú musieť dokupovať emisné povolenky (a pravdepodobne zaplatia pokutu). V roku 2020 pritom vietor v Nemecku pracoval na 106 percent a Nemci sa mohli pochváliť, že prvýkrát viac ako polovicu elektriny vyprodukovali z obnoviteľných zdrojov. Ale ten zvyšok v dôsledku nešťastnej politiky zatvárania jadrových zdrojov produkujú v uhoľných a plynových elektrárňach.

Cesta k bezuhlíkovej ekonomike bude tŕnitá a veľmi drahá. Nemecko má 55 GW inštalovaného výkonu v solárnych elektrárňach, teda viac ako Taliansko, Francúzsko, Španielsko a Británia dohromady. Domácnosti preto dlhodobo platia najvyššiu cenu elektriny v Európskej únii. Lenže Nemci o dva mesiace vypnú ďalšie 4 GW jadra. Ak by dodanú elektrinu jadrových elektrární chceli nahradiť fotovoltikou, budú potrebovať ďalších 28 GW výkonu (plus 50 percent). Veterných turbín by potrebovali 13 GW (plus 12 percent). To sa s istotou v najbližších rokoch nestane, a tak sa Nemecko bude ešte viac spoliehať na plyn a dovozy elektriny. Napríklad aj elektrinu z hnedého uhlia z Poľska či Česka.

Prečo by toto malo zaujímať slovenské domácnosti? Elektrina je komodita, ktorá sa predáva na spoločnom trhu. Cenu elektriny určuje posledná zobchodovaná megawatthodina a to je vždy tá najdrahšia z pohľadu emisií. Z uhlia alebo plynu. Vysoké emisie týchto elektrární (a čiastočne priemyslu) vytlačili ceny emisných povoleniek do výšin, ktoré si Európska komisia predstavovala až o desať rokov. Slovenským domácnostiam v tomto nepomôže ani pripojenie nových bezemisných Mochoviec či vypnutie hnedouhoľných Novák. Cenu elektriny to pravdepodobne nezníži, keďže Nemci v nasledujúcich desaťročiach budú stále potrebovať uhlie a plyn. Paradoxne tak na „spôsob“ nemeckej „Energiewende“ budú doplácať aj Slováci.

Uvedené problémy vyspelých krajín ukazujú, že očakávať dosiahnutie odvážnych bezemisných cieľov menej rozvinutých krajín by bolo naivné. Nie je preto prekvapujúce, že navrhovaný text glasgowskej dohody, limitujúci využívanie uhlia, bol na poslednú chvíľu zmenený tak, že nepredstavuje reálny záväzok. Zaujímavé bude sledovať skôr to, či svoje ciele neprehodnotia vyspelé krajiny. Zelená transformácia vyžaduje podporu obyvateľov, ktorá sa so skokovým zvyšovaním cien môže ľahko vytratiť.

Pôvodne vyšlo v Denníku E.